Vonku pofukuje vietor, studenými kvapkami dážď bičuje dušu. Človek mlčky sedí za oknom a sklo ho vraj ochráni.Do nosa bije mi zápach rozliateho tušu, papier je skrčený, slzy v očiach, duša na rozhraní. Nespočetné množstvo výčitiek, prosieb a preklínaní venovaných času.Skaly pomaly valia sa kopcom, okolo je hluk.Ich váha nevyhne sa človeku, stromu, ani pšeničnému klasu,rúti sa ako šíp, ktorý opustí napnutý luk. Kričím o pomoc, opäť som sama a vôkol len zrada a falošnosť.Bojím sa, nohy však do zeme pevne vryté mám.Akoby zomrieť tu bola prirodzená moja povinnosť.Prečo keď človek potrebuje lásku, ostáva vždy sám?