reklama

chýbaš mi

Bolo krásne ráno. Navonok pokojne, no vo vnútri bijúc sa s tým čo sa stalo, som naplnená ľahostajnosťou voči všetkému kráčala do školy. Pred časom sa skončil môj vzťah s človekom, na ktorom mi veľmi záležalo. Nikdy som mu to však nepovedala  kvôli akémusi zvláštnemu strachu, ktorému som sama nechápala. Až teraz som prišla na to, že to bola chyba. Stále som premýšľala, či by niečo mohlo vrátiť všetko späť. Nedokázala som zabudnúť. Každou chvíľou, verte  či nie, nemyslela som na nič iné iba na neho. Na jeho oči, keď sa na mňa pozeral s výčitkou, či ho vôbec ľúbim a zároveň s iskrou, že by pre mňa spravil čokoľvek, na jeho siluetu, keď sa na jednom z našich stretnutí priblížil k vode, aby skúsil či je teplá a vietor mu prilepil tričko na telo, na naše rozhovory a pravdaže i dotyky. Na prvý bozk a husiu kožu na tele, ktorá sa objavila vždy pri jeho dotyku, na záplavu istoty, keď ma objal a na neskutočné nekončiace sa šťastie, keď ma držal za ruku.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Teraz to všetko bolo preč, nemohla som však na to nemyslieť. Neustále vo mne pretrvával pocit, že musím niečo spraviť, niečo čo ma prebudí z tohto zlého sna a my budeme opäť spolu. Tentokrát mu však poviem všetko, čo som sa predtým povedať bála.
A tak som robila všetko čo sa len dalo, dokonca som potlačila strach a konečne mu povedala čo cítim a čo pre mňa znamená. Vysvetlila som mu, prečo som mu to nepovedala už dávno s malou iskričkou nádeje, že to snáď pochopí. Nestalo sa však nič. Deň za dňom plynul a ja som už nemala síl ho neustále presviedčať o tom, ako ho ľúbim a že viem, že som spravila chybu. Postupom času som sa začala správať ako obyčajne. Opäť som vždy mala skvelú náladu a úsmev na tvári. Moja hrdosť a pýcha mi už viac nedovoľovali ho presviedčať o mojich pocitoch.
Pretrvával vo mne neustály boj srdce s rozumom. Jedno tvrdilo, že ma nikdy neľúbil a jeho slová boli len nacvičenou frázou, ktorá je v móde, druhé naopak ma presviedčalo o úprimnosti jeho citov a o tom, že svojou láskou mu dokážem pomôcť prekonať strach z ďalšieho sklamania. Pravdaže zvíťazil rozum, no napriek tomu moje srdce nemohlo už patriť niekomu inému. Príležitostí bolo dosť, no mňa nezaujímali ľúbostné správy, či komplimenty za účelom získať si ma od iných ľudí. Čakala som len na tú jednu - od neho. Deň za dňom sa míňal, nič sa nemenilo a tak som sa stávala voči nemu čoraz odmeranejšia. Jeho ignorovanie mojich pokusov a mojej osoby ma natoľko nahnevalo, že odvtedy málokedy som sa zmohla vôbec na pozdrav. A tak skončilo niečo medzi nami, niečo, čo mohla byť láska.
Aj napriek tomu som však potajomky sledovala jeho kroky a na to, ako sa mu darí v škole som sa pýtala jeho spolužiačky. Chvíľkami ma napĺňal tak neskutočný hnev a chvíľkami zúfalstvo a bezmocnosť. Viac som sa mu už neozvala a správy o tom, ako veľmi mi chýba ostávali neodoslané.
Ako som tak kráčala s hlavou plnou myšlienok, zacítila som za sebou jeho vôňu. Tá známa vôňa, tak neskutočne nežná a zároveň odvážna a živá. Tváriac sa , že nič netuším, obzrela som sa a zazrela ho. Kráčal za mnou. V tej chvíli som mala strašnú chuť vrhnúť sa mu do náručia. Nemohla som však. Opäť som sa tvárila, akoby som ho nepoznala a kráčala ďalej. Zrazu bolo počuť hlučný škripot kolies a krik ľudí. Obzrela som sa, padla na kolená a takmer som nedýchala. Pred očami sa mi prestrela tma. Po mojej tvári stekali teplé slzy a moja duša akoby opustila telo. Nemohla som tomu uveriť. Nehybne ležal pred autom, ktoré ho zrejme zrazilo na zem. Ešte nikdy som sa necítila taká bezmocná. Nevládala som sa ani zodvihnúť zo zeme a cez oči plné sĺz som takmer nič nevidela. Potom sa už všetko zbehlo veľmi rýchlo. Prišla sanitka a jej siréna ma zabíjala svojím húkaním. Hrozný zvuk, trýznil mi uši, srdce, celé telo.
Vtedy som sa vrhla k nemu. Oči mal zavreté a jeho pery už neboli skryvené do úsmevu. Mala som chuť zatriasť ním, no ešte stále nedokážuc tomu uveriť som sa ani nepohla. Hlavou sa mi preháňali myšlienky takou rýchlosťou, že som nedokázala vnímať, o čom vlastne sú.. Zabudla som na všetko okolo, na školu i ľudí. Jediné, čo som teraz mala v hlave bola túžba byť mu nablízku.
Keď sanitka odišla, rozbehla som sa do nemocnice, ktorá bola len kúsok od miesta nehody. Mlčky som stála na chodbe a pozorovala jeho blízkych, ktorí tiež čakali na chvíľu, kedy ho vyvezú z operačky. V tej chvíli som preklínala všetko. Čas, ktorý som tak hlúpo premrhala, veď dnes stačilo len pár sekúnd a on už ležal na zemi a ja som márnila toľko času svojou pýchou a urazenou hrdosťou. Preklínala som Boha za to, že niečo také dopustil i keď vedel, ako veľa pre mňa znamená a lekárov som preklínala za to, že ešte stále boli za zavretými dverami. No práve tak ako som preklínala, tak som aj prosila. Prosila som Boha, nech mi ho neberie i keď vlastne už mojím ani nebol a lekárov som prosila nech ho zachránia, i keď možno už nie pre mňa.
Nespočetné množstvo prosieb, preklínaní, spomienok a výčitiek. Všetko plynulo len tak za sebou a zlievalo sa.
Keby bola smrť diablom, zapredala by som jej svoju dušu za jeho život. Bola som ochotná pobiť sa s ňou a zachrániť ho riskujúc v boji svoj život. Vedela som však, že človek nad ňou nikdy nevyhrá, hoc som to nechcela prijať. Nedá sa kúpiť a nezastaví sa kvôli ľudským citom.
Myslela som len na to najhoršie a predsa som stále s nádejou čakala na chvíľu kedy sa konečne objaví lekár a dovolí mi ísť za ním. A tak sa stalo.
Otvorili sa dvere operačky a von vyšiel lekár. Zamieril priamo k jeho matke. Hlavu mal vzpriamenú a mnou prebehla vlna šťastia. Všetko bude v poriadku. Predstavovala som si, ako sa budem o neho starať a ako ho už nikdy neopustím. Ako sa však priblížil, v jeho očiach som zazrela niečo zvláštne, niečo čo sa mi nezdalo. Podišiel bližšie a niečo jej povedal. Podlomili sa jej kolená a ja som pochopila. Vybehla som von a utekala preč. Narážala som do ľudí okolo a cez oči plné sĺz som nevidela na cestu. Zvládla som ju len vďaka tomu, že ju poznám naspamäť. Netuším ako dlho som bežala, potom som však padla a plakala.
Už nikdy ho neuvidím. Stále som spomínala na jeho bledú tvár a na to, ako bezmocne ležal na ceste, stále som ho mala celého pred očami.Ďalšiu šancu byť s ním som už nedostala a tie, čo som mala som premárnila hlúpym strachom. A teraz je preč.
Veľmi mi chýba. Stále je v mojom srdci a ak sa teraz pozerá vie, že on bol pre mňa jediný. Nik mi ho nedokáže nahradiť a ja budem bojovať za všetko v mojom živote, ale len preto, aby som mala dôkaz, že vôbec žijem.
Nikdy som na neho nezabudla a keď sa pozerám do neba, vždy mu pošlem myšlienkami odkaz, ako veľmi mi chýba.

Janka Kojdova

Janka Kojdova

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Kto som? Som človek. Jedna z miliónov. Obyčajná a predsa iná, jednoduchá i zložitá. Som spleť pocitov, myšlienok a fantázii. A prečo píšem? Písanie mi dáva to, čo mi nič iné nedokáže dať. Dáva slobodu mojej duši, myšlienkam...mne samotnej. Zoznam autorových rubrík:  BÁSNEPRÍBEHYMYŠLIENKOVÉ POCHODYSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu