Chvíľkami cítim moju dušu ako prázdnu,
vzápätí však plačem pri premietaní filmu mojej minulosti.
Bojím sa tmy a ľudia predsa predo mnou zhasnú.
Ešte nikdy som necítila v sebe toľko krehkosti.
Stále opakujem to isté, teraz už však nie POMOC, PREČO kričím.
Prečo stojím na vrchole mrakodrapu a fascinuje ma výška?
Prečo pocit mám, že všetkým okolo len život ničím?
Cítim sa ako škodná zver, ako besná líška.
Neviem kam mám ísť, čo robiť teraz mám, čo správne bude?
Každá cesta s niečím zlým ma čaká.
O seba sa nebojím, budem plávať proti a nielen po prúde.
Sloboda a boj o dych moju dušu láka.
Ale čo tí, ktorí ostanú za mnou?
Vybrať si chodník nie je také ľahké, ako sa zdať môže.
Zastreli mi oči a nechali ma kráčať tmou,
vedľa mňa padli na zem predmety znejúc ako nože.
Čo správne je? Nebyť a ľudia šťastní budú?
Alebo byť s vedomím, že sme bremenom?
Uľahčiť ľuďom život, podľahla som tomu pudu,
našli dievča na dne rieky, ktorému srdce bolo kameňom.
