Môj príbeh začína tým, aká bola a ako žila,
pretože práve to bolo jej osudu hlavnou príčinou.
Hovorí o tom, ako za šancu žiť statočne sa bila,
nepodarilo sa jej však smrť presvedčiť svojou nevinou.
Vždy bolo plná radosti a elánu, s úsmevom na tvári žila,
ľudom vďaka nej svet lepší a krajší sa zdal.
Obdivovala som ju za jej silu, dnes však už viem, že vo vnútri sama so sebou sa bila,
a nám všetkým okolo jej život len krásny a ľahký zdať sa mal.
Táto kôpka veselosti v hĺbke svojej duše ticho a tmu rada mala,
chvíľkami ju fascinovali a chvíľkami sa ich bála.
Keď vo vnútri plakala, navonok vždy sa smiala,
a len ona vie prečo a čo všetko ju táto pretvárka ju stála.
Smútok a slzy si vždy počkali na chvíľu, keď ľudia odídu a ona sama ostane,
potom pred ostatnými sa s nimi sama niekde skryla.
Jej útočisko našla v útrobách ľuďmi už dávno zabudnutej bane,
tam našla pokoj a spoločne s tichom tam svoj druhý život žila.
Už veľakrát hnevom poháňaná z plného hrdla mala chuť vykríknuť,
zo strachu narušiť tak tajomné ticho však ostala vždy len mlčky stáť.
Každým dňom tam prichádzala znova, snažiac sa pred svetom aspoň na chvíľu uniknúť,
a po čase všetkého, čo predtým ju tam desilo, prestala sa báť.
Jedného dňa, keď opäť so svojimi myšlienkami chodbami bane sa túlala,
bez varovania z jej vnútra predral sa von mocný výkrik a rozľahol sa tichom.
Od strachu nemihnúc ani okom, ostala tam stáť na pokraji šialenstva zúfalá,
na to, čo bude sa diať ďalej čakala oddane so zatajeným dychom.
Výkrik doznel a tmou rozľahlo sa opäť ticho, tentokrát však akoby povedať jej niečo chcelo,
na chvíľu prestala všetko vôkol seba vnímať na mol opitá pokojom, čo výkrikom sa jej do duše vrátil.
K vedomiu prebral ju až na tele zvláštny pocit, akoby celé sa jej chvelo,
to rúcali sa steny bane a pod hromadou skál posledný lúč svetla východu sa stratil.
Hlavou jej prebehlo nespočetné množstvo myšlienok a spomienok venovaných času,
hlboko v mysli s predstavou smrti sa zmierila.
Vtom začula však plač a prosby o život čo patrili jej vnútornému hlasu,
uvedomujúc si, že pravdu má, v jej vnútri túžba zomrieť v chuť žiť sa zmenila.
Kyslík rýchlo sa míňal a zem pod nohami sa jej jemne chvela,
ešte s väčším odhodlaním snažila sa uvoľniť východ, keď zrazu chvenie ustalo.
Po krátkom tichu stalo sa to, čo teraz už nechcela,
zrútila sa ďalšia stena a jej telo pod skalami bezvládne ležať ostalo.
To dievča neumrelo, možno len umrel kúsok mojej, aj tak nesmrteľnej duše,
pochopila som však mnohé a dnes sa už nevzdávam.
Dodnes však ľudia nosia k východu bane červené ruže
a ja s každou jednou silu bojovať a ďalej žiť dostávam.